reklama

Knižné odporúčania 2019, ktoré nikto nepýtal

Zápletku poznáte. Planéte hrozí katastrofa, ľudstvo sa musí urýchlene vysťahovať. Každý dostane hmotnostný limit na batožinu, ktorú si môže so sebou zobrať do rakety. Ja a vy však nerušene dopíjame whisky s ľadom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Po poslednom lahodnom srku si spôsobne utrieme obrúskom pery. Potom v kľude otvoríme tohto knižného sprievodcu a s istotou začíname baliť. Ak je hmotnostný limit štedrý, doprajeme si i dobré 3-hviezdičkové tituly. Ak nás kapitán rakety obmedzuje prísnejšie, neomylne nakladáme len literatúru so 4 či 5 hviezdami. Kto je pripravený, toho zánik Zeme len tak nezaskočí.

Čo nám teda v čitateľskom denníčku, ktorý určite nikto z vás nedočíta do konca, pribudlo tento rok?

 Slabá kniha, nestrácaj ňou čas.
 Dá sa to prečítať, ale neomráči.
 Dobrá kniha i pre náročného čitateľa.
 Fakt silné dielo, toto treba čítať.
 Pecka, ktorá pozmenila môj život.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Beletria

 

 

Obrázok blogu

 


Imre Kertész: Bezosudovosť

Toto je skutočný príbeh 14-ročného maďarského Žida, ktorý sa dostal do jednej z posledných vĺn transportov do koncentračných táborov. Od iných kníh s touto témou sa odlišuje svojím zvláštnym, dalo by sa povedať, takmer absurdne bezstarostným štýlom. Chlapec berie rany osudu vyrovnane, z krutosti nacistov sa nedesí, skôr sa z nej čuduje a snaží sa ju pochopiť, ba niekedy akoby ospravedlniť. Ako jeho telesná schránka postupne prestáva vládať a blíži sa koniec, čudovanie sa prechádza do stavu ľahkej pomätenosti. V ňom zažíva koniec vojny a oslobodenie, ktorému tiež nerozumie. Vracia sa domov a zisťuje, že ten už neexistuje. Vo fascinujúcom závere Kertész verne vystihuje, ako je nemožné iným vysvetliť holokaust a to, čo sa v lágroch naozaj dialo. Bezosudovosť je prvý a asi najsilnejší Kertészov román. V roku 2002 získal Nobelovu cenu za literatúru.

 

Obrázok blogu

 

 
Umberto Eco: Foucaltovo kyvadlo

Klasický Eco, prvých sto a niečo strán vôbec nechápete. Potom sa vám začne kdesi v pozadí črtať zápletka, následne vás to začne dosť baviť. Miestami sa vám to už zdá i trošku zbytočne natiahnuté, ale tušiace vyvrcholenie je dostatočne šialené na to, aby ste to dočítali. Diela talianskeho filozofa, estetika, semiotika a historika Eca nie sú ľahkým oddychovým žánrom. Má neuveriteľný prehľad, vie toho veľa, neskutočne veľa, až to miestami smrdí takým tým nafúkaným havranovským predvádzaním sa. No za tú veľkolepú paródiu populárneho konšpiračného myslenia to Umbertovi radi odpustíme. Román písal pred viac než 30 rokmi, čím nám pripomína, že už pred nástupom internetu existoval bohatý iracionálny svet (len aby sme nezabudli). Hlavní hrdinovia Belbo, Casaboun a Diotavelli si vymyslia podvrh, tajný „Plán“, začínajúci u stredovekých templárov, ktorý sa cez rôzne okultné hnutia a skupiny vinie dejinnou reťazou až po súčasnosť. Ten „Plán“ sa im však vymkne z rúk a začne žiť vlastným životom. Neprídete o nič: sú v tom Židia, kabala, slobodomurári, sinarchisti, karteziáni, alchýmia, zverokruh, Bratia Ružového Kríža, mystika, satanisti a všemožné ďalšie okultné tradície. Skrátka, Rostas by mľaskal b(B)lahom, a ani by si neuvedomil, ako sa na ňom dnes už nebohý Eco z neba baví. Je to román pre intelektuálnych fajnšmekrov, ktorých nebude rušiť, že hlavní hrdinovia sa ráno budia s tým, že chcú vyriešiť zložitý filozofický problém a touto činnosťou sa zaoberajú, až kým si večer neľahnú do postele. Dôležitý dodatok: kniha vyšla v geniálnom slovenskom preklade Stanislava Valla, otca bratislavského primátora.

 

Obrázok blogu

 

 
Volker Weidermann: Ostende. 1936 – Léto jednoho přátelství.

Ak milujete Stefana Zweiga a Josepha Rotha, túto lahôdku rekonštruujúcu ich spoločné prázdniny, si nenechajte ujsť. Venoval mi ju pán docent a senátor (člen akademického senátu Trnavskej univerzity) Peťko Rusnák na znak nášho priateľstva, nielen počas letných dovoleniek. Ostende je belgické prímorské letovisko, ktoré v lete 1936 privíta spisovateľskú smotánku starej Európy, spojenú biľagom odmietnutia a zákazu v nemeckom domove. Monarchista Roth, humanista Zweig, ľavičiar Arthur Koestler, komunista Egon Erwin Kisch i ďalší intelektuáli, priatelia i protivníci, sami i so svojimi milenkami, sa v predvečer druhej svetovej vojny, v dobe, kedy už v Nemecku naplno horí nacistické šialenstvo, ktoré páli a zakazuje aj ich knihy, stretávajú na niekoľko týždňov pri mori. Emigranti spolu premýšľajú, diskutujú, polemizujú, pijú a veľa píšu. Ostende je posledným nádychom ich spoločne prežívanej slobody, už v tieni intenzívne preciťovaného konca. Najvzácnejším prínosom Ostende je poodkrytie priateľstva a zvláštnej závislosti medzi dvomi autormi, ktorí asi najlepšie dokázali popísať „svet včerajška“ rakúsko-uhorskej monarchie. Dobre a smutno mi pri tej knižke bolo. 

 

Obrázok blogu

 

 
Stefan Zweig: Šachová novela

Keď už sme pri Zweigovi, pozrime sa ešte rýchlo na Šachovú novelu. Prečítate ju za dva večery, ale s láskou na ňu budete spomínať mnoho ďalších. V noblesnej, dalo by sa povedať priam „Poirotovskej“ atmosfére na zaoceánskom parníku na trase New York – Buenos Aires sa stretne fajnová spoločnosť, ktorá prahne po nejakom zaujímavom spestrení dlhej plavby. To príde v podobe nečakaného stretnutia dvoch cestujúcich, ktorí medzi sebou rozohrajú niekoľko nezabudnuteľných šachových partií. Svetoznámy šachový majster narazí na rovnocenného tajomného protivníka, ktorého nikto nepozná. Ako je možné, že dokáže takto dokonale ovládať šachovnicu? Novela nečakane odkrýva príbeh psychického teroru netradičného fašistického väzenia, ktoré spôsobí prekvapivé dôsledky.

 

Obrázok blogu

 

 
Alfred Kubin: Země snivců

Magicky snové, kafkovsky absurdné, orwellovsky dystopické. Jediná kniha Alfreda Kubina, rakúskeho ilustrátora, narodeného v Litoměřicích, vyšla v roku 1900 a predznamenala príchod moderny. Kundera v doslove knihy dokonca naznačuje, že Kafka od Kubina trošku opisoval pri tvorbe svojho Zámku, čo však iní odborníci nepotvrdzujú (hoci Kubin a Kafka sa i osobne stretli). Dej románu sa odohráva v krajine kdesi v Ázii, ktorú umelo postavil nesmierne bohatý človek Patera, obohnal ju hradbami, a napozýval do nej obyvateľov z celej Európy. Na prvý pohľad sa tu nežije zle. Nikto nie je na úplnej mizine, vládnu tu silno konzervatívne pravidlá, no všetko sa deje v akomsi šere, hmle. Novinky sú zakázané, pravidlá sú čudné, zo všetkého presakuje akási zatuchnutosť. Realitou je sen. Príchod činorodého amerického boháča, ktorý agresívne presadzuje pokrok, naruší stojaté vody a je začiatkom konca snovej ríše. Niekoľko slobodných trhlín spôsobí postupné zrútenie stuchnutého sveta, no spod pokrievky sa vyvalí to najhoršie, čo v ľuďoch je, a krajinu ovládne zhýralosť, hromadné orgie a násilie.

 

Obrázok blogu

 


Madeline Millerová: Kirké

Označenia Kniha roka 2018 sa na ňu odvšadiaľ len sypali, a tak som neodolal. A neľutujem. Nejde len o geniálny nápad vyrozprávať staré grécke povesti moderným jazykom na základe príbehu jednej z vedľajších postáv gréckej mytológie, čarodejnice Kirké. Madeline Miller dokázala prostredníctvom bohyne Kirké položiť dôležité otázky o našej podstate, zmysle života, postavení ženy a muža, formách lásky i formách sklamaní, slobode i samote. Vďaka Kirké som lepšie porozumel rozdielu medzi naším vnímaním Boha a tým starým gréckym. Už chápem napätému prímeriu medzi Titanmi a olympskými Bohmi. Slávne mená Helios, Prometeus, Zeus, Aténa, Daidalos, Pasifae, Odyseus, Skylla či Minotauros ožili v novej podobe a cez vzťah s Kirké si ich viem predstaviť. To všetko možno získať v tomto podmanivom, melancholickom príbehu.

 

História, spoločnosť

Obrázok blogu

 


Yuval Noah Harari: Sapiens

Hej, viem, že ste Harariho už mnohí prečítali a máte naňho vyhranený názor. Nedá sa nemať. Machri hovoria, že kniha Sapiens je len vedecký pop. Katolíci kritizujú, že Harari je neveriaci. Rasisti, že je Žid. V každom prípade nás táto "stručná história ľudstva" nenecháva chladným. Prečo? Určite ste mali v rukách mnoho historických diel – o rôznych obdobiach, ríšach, javoch. Harari to zobral komplexne a napísal zrozumiteľnú knihu o ľuďoch od ich vzniku po súčasnosť, s výhľadom do budúcnosti. A v takomto pohľade zrazu nadobúdajú veci úplne nové významy. Tých pár posledných storočí či tisícročí, o ktorých sa väčšinou učíme, sa zrazu objektívne javí len ako malý výsek našej histórie. Omnoho dlhšie obdobie sme sa vyvíjali ako bezvýznamné opice, až kým pred 6 miliónmi rokov mala jedna opica dcéru, ktorá sa stala prababičkou rodu Homo. Sapiens však nebol len jediný a ani najstarší ľudský druh. Na planéte sme dlho spolužili s ďalšími súrodencami (Homo rudolfensis, Homo erectus, Homo neanderthalensis...), ktorých sme však dosť bezohľadne vyhubili. Žiaľ, kde sa Sapiens objavili, dokázali vyhubiť väčšinu živočíšneho i rastlinného sveta. Vedeli sme sa totiž lepšie dorozumievať. No situácia sa podľa Harariho zhoršovala i pre nás samých. Hovorí, že v ére lovcov a zberačov žili ľudia šťastnejšie ako po poľnohospodárskej revolúcii pred 12 tisíc rokmi. Predtým sme jedli zdravšie, pracovali menej a čas trávili zaujímavejšie. Vďaka poľnohospodárstvu sme sa však usadili a populačne expandovali. Postupne sme vytvorili peniaze, impériá, náboženstvo a vedu. Ako slabla rodina a komunita, silnel štát, trh a jednotlivec. Harari má k zmyslu života, k záverečnej etape ľudstva, k našej schopnosti byť zodpovednými správcami Zeme pomerne skeptický postoj. Nevidím všetko rovnako, ale ako impulz pre ďalšie rozmýšľanie to stojí za to.

 

Obrázok blogu

 


Andrej Bán: Slon na Zemplíne

Pri čítaní reportáží Andreja Bána budete mať často pocit déjà vu. „Veď toto som už zažil aj ja.“ Zatiaľčo ostatné skvelé knihy z Absyntu sú obvykle otvorením dverí do neznámych svetov, toto je prvá absyntovka, ktorá nás sprevádza svetom dôverne známym. Od ukrajinských hraníc po hranice s Rakúskom, Andrej Bán mixuje svoje staršie i novšie príhody a postrehy z potuliek Slovenskom s historickými a spoločenskými súvislosťami. Je to celé trefné, áno, toto sme si tu žili a stále žijeme. No malá bezútešná depresia na vás sadne. Zo Šimečkovej knihy Medzi Slovákmi išla nakoniec určitá nádej. Tá mi na Bánovej knihe chýbala. Akoby sa všetko len rúcalo a nefungovalo. Rešpektujem jeho subjektívny príbeh, on ho takto prežil. Našťastie, v mojom „slovenskom filme“ som videl aj zopár svetlejších miest. Ale prečítajte si to a porovnajte so svojimi filmami.

 

Obrázok blogu

 

 
Tony Booth a Mel Ainscow: Index inklúzie

Ako jedinú knihu v tomto sprievodcovi som Index inklúzie neprečítal od slova do slova, ale prešiel som si všetky jeho časti. Úprimne povedané, na bežné čítanie je to trošku nuda – veľa vymenovávania, dlhé zoznamy, umelý jazyk. Ale ak by som bol učiteľom či riaditeľom školy, s knihou by som pracoval o dosť systematickejšie. Škola nemá byť len továrňou na nalievanie vedomostí, ako je, žiaľ, ešte stále u nás bežné. Škola má byť i priestorom, kde deti objavujú a v praxi si skúšajú hodnoty, ktoré nám majú pomáhať spolu dobre žiť. Všetkým – i ľuďom so znevýhodneniami, i ľuďom na okraji. O tom je tento manuál. V Anglicku je materiálom používaným na každej škole, a odtiaľ sa rozšíril i do množstva iných krajín. Na Slovensku ho vydala Nadácia pre deti Slovenska, ktorá inklúziu na školách pomáha i šíriť. Patrí jej za to chvála, potrebujeme to ako soľ. U nás sa totiž inklúzia stále berie najmä ako asistencia žiakom so špeciálnymi výchovnými potrebami, a potom sa čudujeme, že mladí volia fašistov. No od autorov by som privítal i trošku viac kreativity, schopnosti popularizovať, nadchnúť a ukázať omnoho viac praktických nápadov na rozvoj inklúzie ako len dlhé, predlhé zoznamy indikátorov.

 

Osobný rozvoj, líderstvo, umenie, duchovno

Obrázok blogu

 


Alfred Lansing: Endurance

Príbeh plavby Ernesta Shackletona, ktorý sa v roku 1915 pokúsil prejsť Antarktídu, je omnoho viac ako len dobrodružný chlapčenský román o polárnych objaviteľoch. V tomto do detailov vernom spracovaní osudov kapitána a jeho 27-člennej posádky Kráľovskej transantarktickej expedície sa dotýkame hraníc našich schopností. Keď mi tento rok bolo viackrát ťažko a cítil som sa vyčerpane, spomenul som si na Endurance a zrazu veci vyzerali zvládnuteľnejšie. Shackleton nám ukazuje, že i keď už je všetko beznádejné, dá sa ísť ďalej. Ako povedal Reinhold Messner: „Shackleton sa stal mojím hrdinom.“ Nebol dokonalý, mal mnoho chýb, v mnohých bežných veciach bol neschopný, ale bol to skutočný líder. Jeden z členov jeho posádky mu vyjadril takúto poctu: „Pre rolu vedeckého vodcu mi dajte Scotta; pre rýchle a efektívne cestovanie Amundsena; ale keď sa nachádzate v beznádejnej situácii, kedy sa zdá, že nie je cesta von, pokľaknite na svoje kolená a modlite sa, nech vám pošlú Shackletona.“ Viac o stroskotaní a ceste za záchranou si už prečítajte sami.

 

Obrázok blogu

 


Robert M. Sapolsky: Why zebras don´t get ulcers

Robert Sapolsky zo Stanfordskej univerzity je jedným z najuznávanejších profesorov biológie a neurológie na svete. Nám, bežným ľuďom, dokáže vtipne a zrozumiteľne vysvetliť i prudko odborné oblasti, ako je neurónová degenerácia či génová terapia. Svoju knihu "Prečo zebry nedostávajú žalúdočné vredy" venoval téme stresu. Ak ste zebra, ktorá beží pred levom, aby si zachránila život, fyziologická odpoveď vášho tela perfektne zodpovedá tejto krátkodobej núdzovej situácii. Stres vypne dlhodobé funkcie mozgu a aktivuje všetko potrebné pre prežitie. Problém je, keď stresovú odpoveď zapínate príliš často a neustále aktivujete svoj fyziologický systém evolučne vytvorený skôr na zvládanie občasných núdzových stavov. Z toho vznikajú napríklad tie žalúdočné vredy. Okrem toho, že Sapolskeho by sme mali čítať, aby sme rozumeli, čo si spôsobujeme naším uponáhľaným životom, dôležitý je i pre pochopenie dôsledkov chudoby. "Ak chcete vidieť príklad chronického stresu, študujte chudobu. Byť chudobný znamená stretávať sa s množstvom stresorov. ... Strata kontroly, strata predvídateľnosti: tupá práca za pásom, pracovná kariéra zložená z uchádzaní sa o miesto alebo z jednej dočasnej brigády za druhou. Prepustia vás ako prvého, keď prídu ekonomicky zlé časy - a štúdie nám ukazujú, že škodlivé efekty nezamestnanosti na zdravie sa spúšťajú už pri prvej hrozbe straty práce, nie až pri jej reálnej strate. Lámete si hlavu, či vám peniaze vydržia do konca mesiaca. Lámete si hlavu, či vás rozhegané auto dovezie na zajtrajší pracovný pohovor načas. ... Byť chudobný znamená, že nemáte silu zvládať stresory efektívne. Keďže nemáte žiadnu rezervu, nedokážete plánovať do budúcna a viete reagovať len na aktuálne krízy." Podľa Roberta Sapolskeho má chronický stres devastujúci vplyv na zdravie človeka. Hovorí, že nepriaznivé účinky chudoby v ranom detstve sa s človekom ťahajú po celý život. A čím dlhšie žijete v chudobe, tým nepriaznivejšie účinky to má na vaše zdravie. Roztáča to ďalej začarovaný kruh chudoby, pretože so zdravotnými problémami si prácu hľadáte ťažšie.

 

Obrázok blogu

 


John Berger: Způsoby vidění

Čo vidím, keď sa pozerám na obraz? Ako mám chápať umenie? Jednu z odpovedí nám ponúka vplyvný anglický spisovateľ a výtvarný kritik Berger a jeho štyria spolupracovníci. Spôsoby videnia – knižná verzia i rovnomenná séria dokumentov na BBC - už od 70-tych rokov spoluurčujú interpretáciu umenia na západe. Čo vidíme, je ovplyvnené kontextom a skúsenosťou. Nikto pred nami sa na vybratý obraz nepozeral rovnako. Vizuálne zobrazovanie však má a vždy malo svoje zámery, ktoré ho umožňujú intepretovať napríklad z pohľadu moci a vlastnenia. Toto je najciteľnejšie najmä po vzniku olejomaľby. Je dôležité, či sa pozeráme na vyňatý detail alebo celok, či vidíme zobrazenie muža (dôraz leží vonku, v jeho postavení a moci) alebo ženy (dôraz leží vnútri, v jej vyžarovaní na pozorovateľa, ktorý je jej reálnym divákom a vlastníkom). Bergerova ľavicová interpretácia vizuálnej kultúry vyvolala viaceré kritické reflexie, v každom prípade posunula našu schopnosť uvažovať nad tým, čo je za obrazom.

 

Obrázok blogu

 

 
Richard Barrett: The New Leadership Paradigm

Barretta mi odporúčal dobrý priateľ a jeden z najlepších svetových fundraiserov Tony Myers. Som mu za to vďačný, keďže tým prelomil moju nechuť, že ide len o motivačnú turboliteratúru. Bez Tonyho referencie by som asi ani nemal silu knihu dočítať, lebo mi na nej vadil i analytický učebnicový štýl plný silných tvrdení, ktoré sú však najmä autorovými závermi, nie až tak exaktnou vedou. Je to až trošku únavne štruktúrované a opakujúce základnú líniu. Kvôli tomu som mal chuť dať knihe dve hviezdičky. No teraz to, čo ma dostalo. Keď prehliadnete štýl, objavíte silný obsah. Barrett kompiluje širokú bázu poznatkov z rôznych odvetví. Hovorí, že akákoľvek entita (atóm, bunka, človek, firma, iná skupinová štruktúra) dokáže vo fyzickom svete fungovať, keď vie manažovať svoju internú stabilitu a vonkajšiu rovnováhu v daných podmienkach. To je základ evolúcie. Pri zmenách sa buď dokáže prispôsobiť alebo zanikne. Základnými schopnosťami, ktoré umožňujú prispôsobovanie sa, sú zbližovanie a spolupráca. Rovnako, ako sa atómy zbližujú a vytvárajú vyššiu formu poriadku – molekulu – i ľudia sa zbližujú do organizácií, a tie rastú do stále komplexnejších štruktúr, aby sa vedeli vyrovnať s vnútornými a vonkajšími zmenami a potrebami. Barrett vysvetľuje, ako človek i organizácia fungujú na rôznych úrovniach vedomia – od základných ego potrieb až po vyššie duchovné úrovne. Naše strachy, potreby, motivácie a konanie sú ovplyvnené tým, ako vysoko na tejto pyramíde sme, kde je ťažisko nášho vedomia. Pre rozvoj líderstva z toho vyplývajú viaceré implikácie, ktoré Barrett detailne rozoberá. Líder najprv potrebuje zvládať seba, dokázať viesť iných, vedieť viesť organizáciu a v najlepšom prípade byť i schopným lídrom pre celú spoločnosť. Kniha mi pomohla pomenovať a lepšie uchopiť viaceré situácie týkajúce sa osobného vnímania i spolupráce s inými. Len som sa k nej potreboval viackrát v kľude vrátiť.

 

Obrázok blogu

 

 
Terezie z Lisieux: Příběh jedné duše

Keď ako slobodymilovný kresťan dostávate od vlastnej cirkvi nejaké tie facky (kauza Bezák v sprche, biskup Orosch a definícia smrteľného hriechu či kázne Kuffu, ktorý si neuvedomil, že kríž, ku ktorému sa modlí, je už hákový), máte tri možnosti. Buď ostanete poslušnou ovečkou a idete za pastiermi slepo ďalej, alebo prejdete do iného cirkevného košiara, alebo sa rozhodnete ísť hlbšie, overovať vlastné korene a ak vás to posilní, vytrváte ešte na okraji stáda a modlíte sa, aby sa vydalo lepším smerom. Zatiaľ volím tretiu cestu a snažím sa ísť hlbšie. Začínam u svätej Terézie z Lisieux, ktorá ovplyvnila myslenie stoviek miliónov kresťanov. Žila vo Francúzsku, v zbožnej rodine, na konci 19. storočia. Jej detská túžba dostať sa do karmelitánskeho kláštora, kde už pôsobili i jej sestry, bola tak silná, že sa ňou zoberala celá jej rodina, i biskup, i pápež, a nakoniec sa tam, asi ako nikto pred ňou, dostala už vo veku 15 rokov. Zomrela na tuberkulózu v mladučkom veku ako 24-ročná. Napriek krátkemu životu sa stala fenoménom. Preslávili ju tri zväzky knihy Príbeh jednej duše, ktoré v kláštore napísala. 30 rokov po smrti bola vyhlásená za svätú a Ján Pavol II. ju neskôr vyhlásil i za učiteľku Cirkvi. Ateista tomuto asi nikdy nepochopí, ale ak chcete spoznať skutočne tú najväčšiu možnú túžbu po vlastnej dokonalosti, čistote a splynutí s Bohom, čítajte túto mladú karmelitánku. Prekúšte sa popismi detstva, ktoré vyznievajú častokrát naivne, sebaštylizujúco, a vytvárajú až prehnane nábožensky korektný opis jej sveta, poplatný jazyku jej doby i prostredia. Dostanete sa k duchovným lahôdkam, k absolútnej odovzdanosti Bohu i k vlastným pochybnostiam a pokúšaniam proti viere, k objaveniu povolania lásky, k sympatickej tolerancii k ľuďom s inými cestami, ktorí sa k Bohu tak ako ona nedostali. Je zaujímavé, že učiteľka Cirkvi vnútorne rolu kňazov neglorifikuje, ale má k nim určitý odstup, a k Bohu volí priamu cestu, kde "jsem nepotřebovala jiného vůdce než Ježíše". To je pre nás jedno z dôležitých ponaučení Terézie, ktorá na ceste do Ríma pochopila, prečo sa treba modliť i za duše kňazov, ktorí sú slabými a krehkými ľuďmi. Radšej ako medzi ctihodnými funkciami Terézia radšej podstatu hľadá v chudobe. Kde dnes niektorí naši cirkevníci nedokážu obsedantne hovoriť už pomaly o ničom inom ako o dženderi a tradičných roliach muža a ženy, učiteľka Cirkvi je feministkou. "Dodnes neumím pochopit, proč jsou ženy v Itálii tak snadno exkomunikované. Každou chvíli nám říkali: ´Nevstupujte sem! ... Nevstupujte tam, byly byste exkomunikované!´ Ach, ubohé ženy, jak se jimi pohrdá!"

 

Obrázok blogu

 


Scott Harrison: Thirst

Čím viac na svojho syna Scotta kresťansky založení rodičia tlačili, aby viedol slušný a bohabojný život, tým viac rebeloval a vzďaľoval sa im. Stal sa úspešným promotérom newyorského nočného klubu. Znamenalo to 10-ročný kolotoč žúrov, drog, chľastania a mileniek. Vo svojich 28-ich rokoch však Scott z takéhoto životného štýlu vyhorel. Bezútešnosť a nezmyselnosť ho postupne oberali o energiu a cítil, ako chradne. Počas tejto životnej krízy sa rozhodol dať si prestávku. Chcel vyskúšať niečo úplne iné, zmysluplnejšie, a tak nastúpil ako dobrovoľník na humanitárnu loď, ktorá viezla lekárov do prístavov západnej Afriky ošetrovať chorých. Táto plavba ho priviedla jednak naspäť k viere, ale i k objavu dôležitosti čistej vody pre milióny ľudí v rozvojovom svete. Dostupnosť pitnej vody je to, čo rozhoduje o zdraví a chorobe, o kvalite života, o práci a nádeji. Harrison v roku 2006 založil neziskovú organizáciu charity: water, ktorá si dala za cieľ priniesť čistú vodu všetkým, ktorí ju nemajú. Charity: water je dnes jedným z najobdivovanejších modelov vo fundraisingu. Vyzbierala viac než 300 miliónov dolárov a postavila 28 tisíc studní či iných vodných projektov, ktoré pomohli už 8,5 milióna ľuďom. Z Cesty von by sme chcel spraviť malú slovenskú obdobu charity: water, čo sa týka dôveryhodnosti, transparentnosti a mobilizácie darcov pre potrebnú tému.

 

Obrázok blogu

 


Henry Timms, Jeremy Heimans: New Power

Na fundraisingovom summite v Amsterdame pred dvomi rokmi mal otváraciu hlavnú reč Jeremy Heimans. Tam dávajú hlavné slovo len tým najzaujímavejším a najmúdrejším svetovým spíkrom, preto ma to zaujalo. Heimans hovoril, ako v dnešnom stále prepojenejšom svete prebieha presun moci zo starej na novú. Chcel som vedieť viac, a tak som si kúpil túto knihu, ktorá myšlienku rozoberá do hĺbky. Po celú históriu moc fungovala tak, že ju vlastnila úzka skupina ľudí. Keď ju získali, žiarlivo ju strážili a uplatňovali. Bola nedostupná, uzavretá, záležala na silnom vodcovi. Internet však priniesol vznik úplne nového typu moci, ktorá postupne poráža starý model. Nová moc je ako vlna, je otvorená, realizovaná mnohými, ktorí k nej prispievajú a šíria ju. Novú moc rieši dav. Pri nej nejde o to ju strážiť, ale usmerňovať. Novými elitami sú tí, ktorí budujú a rozvíjajú otvorené platformy a hnutia, do ktorých sa zapájajú davy ľudí, prispievajú tam, zdieľajú, inovujú. Starou mocou sú napríklad noviny so svojou redakčnou radou, tímom novinárov, exkluzívnym obsahom. Novou mocou je Facebok, kde si stovky miliónov ľudí tvoria a vymieňajú obsah sami. Kto z nich je dnes mocnejší? Ruská vláda ide bojovať proti Wikipedii tým, že tím ruských vedcov vytvorí akože dôveryhodnejšiu internetovú encyklopédiu. Hádajte, čo vyhrá - stará alebo nová moc? Autori hlbšie rozoberajú, ako v podmienkach novej moci šíriť myšlienky, ako budovať dav a hnutie, kedy komunity novej moci fungujú a kedy nie, akých lídrov nová moc potrebuje. Ťažko s nimi nesúhlasiť.

 

Chudoba & okraj spoločnosti & Rómovia

Obrázok blogu

 


Geoffrey Canada: Pěst-pálka-nůž-pistole

S akými stratégiami možno žiť a pri troške šťastia prežiť v druhej polovici 20. storočia v chudobných štvrtiach New Yorku, kde vládnu pouličné gangy a drogoví priekupníci? Nepísané pravidlá ulice diktujú normy správania, deľbu moci a hierarchiu autorít od najútlejšieho detstva. Polícia sa tu dôvere neteší. Vplyv sa odvíja od veľkosti sily, tvrdej neohrozenosti a miery násilia. Geoff Canada sa narodil v Južnom Bronxe a neskôr pôsobil v takmer výlučne černošskom Harleme, kde založil The Harlem Children's Zone. Vo svojej knižnej prvotine popisuje vývoj týchto nepísaných pravidiel na pozadí svojho životného príbehu a asi len málokto im rozumie lepšie. Zatiaľčo v jeho detstve o postavení na ulici rozhodovala schopnosť presadiť sa v bitke, masová dostupnosť strelných zbraní v USA rýchlo zradikalizovala riešenie konfliktov do tragických rozmerov a priniesla dennodenné úmrtia i malých detí. Canada presvedčivo ukazuje, že rôzne represívne nástroje ako riešenie vôbec nezabrali a zločinnosť neznížili. Preto so svojimi spolupracovníkmi rozbehol v najdrsnejších centrách Harlemu rôzne pedagogické projekty na elimináciu agresivity a návrat mieru do ulíc. Jeho model sa neskôr snažil prezident Obama rozšíriť do ďalších 20 miest.

 

Obrázok blogu

 


George Orwell: Na dně v Paříži a Londýně

Prvá (vydaná) knižka najlepšieho anglického esejistu Georgea Orwella, vlastným menom Erica Blaira, rozhodne stojí za prečítanie. V autobiografických zápiskoch popisuje zážitky mladíka zo strednej triedy v medzivojnovom období, ktorý sa vo svojich 25-tich rokoch dostal na niekoľko rokov „na dno“ spoločnosti. Môžeme čítať, čo formovalo Orwellov celoživotný postoj k chudobe, nastaveniu spoločnosti a odpor voči útlaku. Máloktorý autor sa dovtedy dokázal tak priblížiť k mysleniu stroskotancov, porozumieť im a pretlmočiť ich životné stratégie ako Orwell. Po návrate z vojenskej služby začínal bez peňazí v Paríži. Popisuje, čo s človekom robí neustále zúfalé hľadanie práce, koľko dní sa dá vydržať bez jedla, aké posledné veci sa dajú predať v záložni. V tomto stave podľahneš rôznym falošným, iracionálnym nádejám či podvodom, ktoré ťa oberú i o to posledné. Neustále sa potácaš na hrane zákona. „V pařížských slumech se totiž shromažďují výstřední lidé – lidé, kteří zůstali uplně sami, napůl zešíleli a vzdali se všech pokusů o normální nebo slušný život. Chudoba je osvobodila od všech bežných norem chování, stejně jako peníze osvobozují lidi od práce.“ Keď si zohnal džob plongeura, umývača riadu, život sa o mnoho nezlepšil. Úmorná rutinná práca od skorého rána do neskorej noci, ktorá znemožňovala akékoľvek myslenie, bola len otroctvom moderného sveta. Falošné prísľuby lepšej práce Orwella previedli niekoľkými parížskymi hotelmi, a potom ho vrátili späť do rodného Anglicka. Ani tam sa mu však dlho nedarilo odraziť sa od dna, a tak žil životom tuláka presúvajúceho sa od jednej bezdomoveckej nocľahárne k druhej. Popisuje kontrast medzi očakávaniami väčšinovej spoločnosti a reálnymi možnosťami ľudí na okraji, ktorých život „o chlebe s margarínom“ oberá o poslednú dôstojnosť a schopnosť pracovať. „Problém je, jak udělat ze znuděného živořícího tuláka lidskou bytost, která si bude sama sebe vážit. Pouhým zvýšením komfortu toho nedocílíme. ... Stále to bude žebrák ... a společnost ho bude považovať za ztroskotance. To, co je třeba udělat, je pozvednout ho z chudoby, a to je možné pouze tak, že mu najdeme práci – nikoli pouze práci pro práci, ale práci, která mu bude svým přínosem působit radost.“

 

Obrázok blogu

 

 
Jack Black: Nemáte šanci

Jedna z výborných kníh, ktorú mi odporučil Kubo Kratochvíl, v ktorého obývačke sa organizovali protesty Za slušné Slovensko. Jack Black je minimálne rovnako čítavý ako Jack London, aj keď som o ňom predtým nepočul. Vo svojej dobe, na konci 20-tych rokov 20. storočia, išlo o kultový bestseller. Krstný otec beatnikov William S. Burroughs čítal You can´t win prvýkrát ako adolescent a povedal, že išlo o najvplyvnejšiu knihu jeho života. Škoda, že som tento román nepoznal ešte za svojich starých trampských čias, vedel by som viac o kultúre hoboes, tulákov, na ktorých sme sa vtedy hrali. Ožili tu námety z trampských pesničiek, postavy ako Jesse James či väznice ako Folsom. Jack Black popisuje odvrátenú stránku americkej histórie na prelome 19. a 20. storočia. Žil v podobnom čase ako Francúzka sv. Terezka (pozri vyššie), no s absolútne rozdielnymi rodinnými východiskami a životným príbehom na opačnej strane morálneho spektra. V autobiografickom príbehu tohto potulného zlodeja spoznávame subkultúru hoboes a yeggov, tulákov vtedy ešte stále divokého západu, ktorí žili na okraji spoločnosti. Čas trávili v herniach, saloonoch a ópiových brlohoch, cestovaním vlakmi na čierno medzi americkými mestami, prípravou a realizáciou lúpeží, útekmi pred policajtmi a pobytmi vo väzeniach, z ktorých sa im občas podarilo ujsť. Najzaujímavejšie na Nemáte šanci nie sú opisy kreatívnych techník a detailov okrádania svojich spoluobčanov či spôsobov, ako uniknúť spravodlivosti, ale autentický opis psychológie chudobného človeka, ktorý sa dostane do podsvetia, postupne sa doňho zaplieta stále viac, až sa preňho stane prirodzenou životnou cestou. Ako hovorí Black: "Vytvořil jsem si na zločin návyk.“ Má i zločinec nejaký charakter? A čo potrebuje, aby sa dokázal z tohto návyku vymaniť? Tomu Black venuje svoj záver – knihy i života.

 

Obrázok blogu

 


Darren McGarvey: Poverty Safari

Máte radi škótsky rap? Ani ja ho nepoznám, a preto som nevedel o raperovi Lokim nič. Loki je umelecké meno Darrena McGarveya. Pred dvomi rokmi napísal silnú osobnú výpoveď, ktorá zatriasla intelektuálnym svetom. McGarvey hovorí, že ľudia ako on knihy obvykle nepíšu, takmer žiadnu totiž v živote nečítal a ku knihám mal dokonca naučený odpor. Za svoju prvotinu Poverty Safari však vyhral prestížnu Orwellovu cenu 2018. Čo je na nej tak silné? Je to autentický Darrenov príbeh, ktorý vyrastal v chudobnej rodine na predmestí Glasgowa, zažil všemožné traumy, ktoré z chudoby vyplývajú, a dodnes sú na ňom a jeho rodine podpísané. Dokázal ich pomenovať i v širších súvislostiach. O chudobe reční mnoho ľavičiarov i pravičiarov, no obvykle len teoretizujú a nechápu jej reálne súvislosti, dôsledky na psychológiu človeka a jeho následné rozhodovacie rámce a už vôbec nie možné spôsoby, ako devastujúcemu vplyvu chudoby uniknúť. McGarvey nám dáva múdry a osobne prežitý vhľad. Zrazu vidíme, že vplyv chudoby na Rómov v osade a bielych obyvateľov škótskeho Glasgowa má úplne rovnaké vzorce a následky: dlhy, závislosti, nízke vzdelanie, kriminalita, nezáujem o veci verejné, zneužívanie, dysfunkčné vzťahy, zdravotné, emočné a mentálne problémy... Nemá to teda nič spoločné s etnicitou. Ak chceme zmenu k lepšiemu, potrebujeme riešiť chudobu. 

 

Obrázok blogu

 

 
Paul Tough: Ako mať úspešné dieťa

Pozor: ak hľadáte praktický manuál pre rozvoj svojho potomka, môžete byť prudko sklamaní. Nasvedčujú tomu i niektoré recenzie tejto knihy na slovenskom internete. Preklad názvu – a vôbec celý preklad – je totiž trošku krkolomný a zavádzajúci. Nehovoriac o zavádzajúcej a klišéovitej obálke. Kniha s originálnym titulom How children succeed je totiž o niečom inom. Americký spisovateľ a novinár Paul Tough sa zameriava na to, ako by mohli uspieť deti z okraja spoločnosti, deti s traumami, z chudobného prostredia, z náročných komunít. Zozbieral to najlepšie a najmodernejšie zo súčasnej vedy a populárnym štýlom cez reálne príbehy vyskladal metódu najefektívnejšieho prístupu k takýmto deťom od narodenia až po dospelosť. Kolegyňa Oľga, ktorá mi knihu odporučila ako prvá, sa smiala, že ide o sumár ideológie, ktorú verklíkujeme v Ceste von dokola – Heckman, Shonkoff, Sapolski... Verme, že si knihu všimnú i na slovenskom ministerstve školstva a spravíme i s jej využitím reálne zmeny v prístupe k deťom z marginalizovaných rómskych komunít.

 

Obrázok blogu

 

 
Juraj Čokyna: A okraje máš kde

Juraj spravil praktickú slovenskú verziu Paula Tougha, určenú najmä pre našich učiteľov, ktorí učia deti z chudobných osád. Sumarizuje v nej nielen svoje dvojročné skúsenosti učiteľa Teach for Slovakia v Šarišských Bohdanovciach, ale i moderné vedecké zistenia a skúsenosti mnohých aktérov v práci s rómskymi deťmi. Takéto dielko tu chýbalo. K deťom z generačnej chudoby a navyše z inojazyčného prostredia dlhodobo pristupujeme bez porozumenia podmienok, z ktorých do školy prichádzajú. A potom sa čudujeme, že nedokážu uspieť a učitelia ich nevedia zvládnuť. Juraj veľmi presne pomenoval, čo treba spraviť pre to, aby sa týmto deťom mohlo dariť viac.

 

Ak chcete ešte viac recenzií, tu sú prehľady kníh, ktoré som čítal v roku 2018, 2017 2016. Teším sa na vaše knižné odporúčania.

Pavel Hrica
Autor je riaditeľ Cesta von

Pavel Hrica

Pavel Hrica

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  20x

Je riaditeľom organizácie Cesta von, ktorá sa venuje ľuďom narodeným do generačnej chudoby. 10 rokov bol programovým riaditeľom Nadácie Pontis. 9 rokov zastrešoval tvorbu výchovného programu v Slovenskom skautingu. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu