reklama

Knižné odporúčania 2018, ktoré nikto nepýtal

Knižnými odporúčaniami sa nechávam rád ovplyvňovať. Už dlhšie si i ja známkujem a poznámkujem, čo som prečítal. Rating je prísny, keďže sa snažím nezabíjať čas zlými knihami. Aj trojhviezdičkový titul už určite stojí za to.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)
Slabá kniha, nestrácaj ňou čas.
Dá sa to prečítať, ale neomráči.
Dobrá kniha i pre náročného čitateľa.
Fakt silné dielo, toto treba čítať.
Pecka, ktorá pozmenila môj život.
  
Beletria 
Obrázok blogu
(zdroj: Atwood)

 


Margaret Atwoodová: Príbeh služobníčky

Táto dystópia najvýznamnejšej kanadskej spisovateľky Margaret Atwood sa stala kultovou. Popisuje blízku budúcnosť USA, po novom nazvaných Gileád, kde demokraciu nahradila konzervatívna diktatúra. Podotýkam, že Atwood písala román dlho pred prezidentúrou Donalda Trumpa. Patriarchálna ideológia spravila zo žien podriadené produkovateľky detí. Vnútorný svet jednej z nich ponúka priestor pre manifestáciu obáv z dôsledkov niektorých extrémne pravicových prúdov a túžbu po slobode, ktorú by sme si mali chrániť. Je to taký feministický Orwell, ide z toho podobné hororové mrazenie.

 
Pochod Radeckého
Pochod Radeckého (zdroj: Joseph Roth)

 


Joseph Roth: Pochod Radeckého

Rád si pri čítaní vyhľadávam súvisiace fotografie či ilustrácie, ktoré mi pomáhajú lepšie navnímať spisovateľa či obsah knihy. Pri Pochode Radeckého som však atmosféru nasával skôr častým počúvaním rovnomennej skladby Johanna Straussa. Ak si ju neviete rýchlo vybaviť, je to ten otrepaný pochodový motív, ktorý prevzal i Rišo Müller do pesničky "Páni vo fraku, aj páni bez frakov...". Radetzky marsch vyhrávala každú nedeľu kapela na námestí počas detstva hlavného hrdinu a skladba sa stala i názvom knihy. Ale pri čítaní som si púšťal i Haydnovu Gott Erhalte Franz den Kaiser (Zachovaj nám, milý Bože, Cisára a našu zem), čiže hymnu rakúskej monarchie. Roth totiž presvedčivo stvárňuje fungovanie i koniec našej niekdajšej vlasti, Rakúsko-Uhorska. Myslel som si, že posledné roky tejto veľkej stredoeurópskej ríše zatiaľ najlepšie opísal Stefan Zweig vo svojom autobiografickom Svete včerajška. Jeho priateľ Joseph Roth mu však úspešne konkuruje románovým stvárnením osudov deda, otca a syna dynastie Trottovcov. Dedo zachránil pri jednej bitke život cisárovi Františkovi Jozefovi a z chudobného sedliaka sa razom stal šľachtic a "hrdina od Solferina". Jeho potomkov potom legenda ich predka neustále sprevádza. Zatiaľčo Zweig nás zoznamuje najmä s Viedňou a umeleckými velikánmi vtedajšej doby, Roth približuje svoju lásku k zakonzervovanej ospalosti, cnostiam i nedostatkom habsburského cisárstva cez opis periférie. Takmer cítime vôňu a počujeme zvuky - najmä ak si pomôžeme Straussom a Haydnom - českého okresného mestečka či pohraničnej obce kdesi v Haliči, na hraniciach s Ruskom. Vychutnajte si i vy cez krátky úryvok reči grófa Chojnického, ako sa dá opísať agónia a tušenie blížiaceho sa konca starého sveta ešte pred sarajevským atentátom na následníka trónu: "Tahle říše musí zaniknout. Jakmile císař zavře oči, rozpadneme se na sto kusů. Balkán bude mocnější než my. Všechny národy si vybudují své posrané státečky, dokonce i Židé vyhlásí krále v Palestině. Ve Vídni to už smrdí potem demokratů, na Okružní třídě už není k vydržení. Dělníci mají rudé prapory a nechtějí už pracovat. Vídeňský starosta je pobožný domovník. Flanďáci už jdou s lidem, v kostelích se káže česky. V dvorním divadle hrají svinské židovské frašky a vláda týden co týden povyšuje na šlechtice nějakého maďarského fabrikanta, který vyrábí klozetový papír. Jářku, pánové, jestli se teď nezačne střílet, je amen! Ještě se toho dožijeme!"

 

Obrázok blogu
(zdroj: Dominik Tatarka)

 


Dominik Tatarka: Sám proti noci

Tatarka bol jednou z najzaujímavejších postáv našej povojnovej inteligencie. Najprv aktívny účastník SNP, potom horlivý budovateľ komunizmu, neskôr vytriezvený demystifikátor stalinizmu, kritik vstupu "spriatelených" vojsk v 1968-om, jeden z mála slovenských chartistov a na konci odstavená spisovateľská celebrita, normalizačný outsider, objekt záujmu ŠtB. Nežnej revolúcie sa nedožil, zomrel v máji 1989. Od dávneho prečítania Tatarkovho Démona súhlasu, bravúrnej metafory nášho poddanstva, si Tatarku zaraďujem na pomyselný piedestál slovenských kultúrnych velikánov, niekde vedľa Ruda Slobodu či Mariána Vargu alebo Deža Ursínyho. Na novinku Sám proti noci, ktorú nedávno vydalo Artforum, som sa preto tešil. Po prečítaní som však zostal trošku sklamaný. Prenasledovaný šesťdesiatnik Tatarka ťuká do písacieho stroja svoje sny a zamyslenia, denníkové svedectvo šedivých normalizačných 70-tych rokov. Niekedy v čase môjho narodenia. Texty zveril Jánovi Mlynárikovi, neskôr mu disponovanie s nimi odobral. Mlynárik však zákaz nerešpektoval a v exile jeho diela, vrátane Sám proti noci, vydal. Čítame teda originálnu, neupravovanú, neautorizovanú, umelo poskladanú verziu rôznych Tatarkových zápiskov. Snáď je to práve toto, čo knihe dodáva úprimnú pravdivosť, no zároveň je to jej slabosťou. Na rozdiel od čias, kedy Tatarka niečomu veril - i keď bol najprv poplatný režimu a neskôr sa s tým vyrovnával - a rozozvučieval netušené možnosti slovenčiny písaním o "obcovaní" namiesto obyčajnej "spolupráce", vyžaruje zo Samého proti noci skôr už len ubolená sebastrednosť a prázdny starecký hedonizmus. Možno som bol len málo vnímavý voči dôsledkom komunistickej cenzúry, sústavného odpočúvania a perzekúcií. Možno som čakal od človeka Tatarkovho formátu hlbšiu reflexiu silnej životnej skúsenosti ako len vzdychanie dôchodcu nad o niekoľko desiatok rokov mladšími fanynkami, ktoré pred ním rozopínajú svoje blúzky. Ale radšej si vytvorte názor sami, nemusíte zdieľať môj pocit. I toto dielko bude mať určite svojich fanatických fanúšikov. Veď za tieto texty získal Tatarka už v roku 1986 Cenu Jaroslava Seiferta od Nadácie Charty 77 a v porote boli i Havel, Kundera, Vaculík či Škvorecký.

 

Filozofia, duchovno, etika

Obrázok blogu
(zdroj: Seneca)

 


Seneca: Listy Luciliovi

Čítať takmer presne po 2000 rokoch jedného z velikánov rímskeho myslenia je veľmi užitočné. Aj keď išlo o súčasníka Ježiša Krista (narodil sa okolo roku 4 pred Kr.), žil v úplne iných podmienkach. Ešte vhodnejšie je porovnávať učenie Seneku s učením apoštola Pavla, na čo sa v skvelom úvode knihy podujal legendárny slovenský klasický filológ Miloslav Okál. Seneca sa hlásil k učeniu stoikov a veril v ľudský rozum. Jeho vplyv bol tak silný, že v neskorších storočiach z neho mnohí kresťanskí autori robili kresťana, hoci medzi učením Seneku a Pavla sú podstatné filozofické rozdiely. Samotné Senekove Listy Luciliovi sú predovšetkým zbierkou komentárov a morálnych rád, ako správne a počestne žiť. Rozumnosť, miernosť, pokoj, skromnosť, nežiadostivosť, štúdium a uvažovanie, vnútorná veselosť, to všetko sú cnosti, ku ktorým Seneca svojho priateľa Lucilia vyzýva. Čitateľ Seneku je prekvapený, ako veľmi je i po dvoch tisícročiach náš každodenný život podobný životu Rimanov: naše radosti i útrapy, laxnosť ľudí, ich túžby, poklesky, hry, boje o moc. Prirodzenosť človeka sa asi nemení.

 

Obrázok blogu
(zdroj: Bergoglio)

 


Jorge Mario Bergoglio: Opravdová moc je služba

Kniha je zbierkou Františkových prejavov k učiteľom, katechétom, novinárom a sumárom jeho veľkonočných a vianočných kázaní z čias, kedy bol arcibiskupom v Buenos Aires. Silnou stránkou je možnosť sledovať jeho hlavné posolstvá a dôrazy; tou slabou, že ide o zbierku, ktorej chýba nejaký hlavný jednotiaci motív a logická kostra. Ide o texty človeka, ktorý ešte netuší, že sa raz stane pápežom. Vidno, že Bergoglio napriek svojej katolíckej lojalite nie je len dogmatickým verklíkom schválených výkladov, ale dokáže k interpretácii využívať vlastný uhol pohľadu a silný sociálny akcent. Viaceré z jeho textov môžu byť intelektuálnou lahôdkou i pre širšie publikum. Zaujímavá je napríklad polemika s liberálnym učením o tom, že naša sloboda končí tam, kde začína sloboda druhých. Podľa Františka je sloboda naplnená, len keď je zdieľaná a "začína tam, kde začína sloboda druhých". Najsilnejšie z knihy vyznieva Františkov dôraz na solidaritu, výzva k samaritánskej akcii, k pomoci druhým, k schopnosti "ujať sa toho, kto leží pri ceste", k otvorenosti periférii a tým, ktorí sú najďalej.

 

Obrázok blogu
(zdroj: Singer)

 


Peter Singer: The Life You Can Save

Túto knižku by si mal prečítať každý človek s otvoreným srdcom. No pozor na dôsledky. Jeden z najvplyvnejších žijúcich filozofov Peter Singer vás veľmi jednoduchým jazykom presvedčí, že by ste mali pomáhať viac tým, ktorí majú najmenej. Zatiaľčo si my kupujeme zbytočné veci, na svete stále žije miliarda ľudí s každodenným príjmom, ktorý je nižší ako hodnota našej fľaše minerálky. Singer obhajuje tézu, že je to morálne neospravedlniteľné a rad za radom brilantne vyvracia všetky bežné námietky voči pomoci chudobnejším. Zišlo by sa veru túto knižku preložiť do slovenčiny a testovať slovenskú ľahostajnosť.

 

Obrázok blogu
(zdroj: Askinasie)


Shawn Askinosie: Meaningful Work

Tešil som sa na túto knihu so špičkovými recenziami a tak potrebnou témou. A zostal som sklamaný, bola to rozvláčna nuda. Základný príbeh je zaujímavý. Dlhoročný právnik profesionálne vyhorel, potom hľadal zmysluplnú prácu, až nakoniec rozbehol sympatickú a zodpovednú fair trade firmu na výrobu čokolády. No ušetríte čas i peniaze, keď vám zhrniem pointu, okolo ktorej sa točí dvesto strán. Ak hľadáte zmysel, obráťte pozornosť na iných, nie na seba. Pozrite sa na to, čo vám je ľúto, obráťte to a na tom základe počúvajte vlastné (po)volanie.

 

História, spoločnosť

Obrázok blogu
(zdroj: Hoffer)

 


Eric Hoffer: Pravoverný

Ak hľadáme rozlúštenie zmien v spoločenských náladách a chceme pochopiť príklon ľudí k extrémizmu, dielko Pravoverný (True Believer) nemôžeme obísť. Nepísal ho slovutný akademik, ale mimoriadne široko samovzdelaný americký robotník „z prístavných dokov“, nedlho po skončení druhej svetovej vojny. Možno práve sociálne zázemie pomohlo Hofferovi pochopiť nálady a motivácie bežných ľudí a presne demaskovať psychológiu fanatických prívržencov masových hnutí. Radikálnu zmenu podporujú ľudia frustrovaní, tí, ktorí zlyhávajú a za svoj neúspech vinia svet a systém. Paradoxne to nie sú tí najchudobnejší, pre ktorých je život už aj tak dosť nebezpečný. Nie sú to najviac trpiaci, ale ľudia nespokojní, ktorí stratili vieru v seba a svoj rozvoj, a radikálne riešenie im poskytuje novú nádej, naplnenie, sebadôveru a pýchu v mocného vodcu či ideológiu. Čítajme Hoffera dnes, keď sa svet exponenciálne rýchlo rozvíja a mnohí tomu tempu nestačia a ich frustrácia rastie. Tým rastie i riziko pre nás všetkých a vďaka Pravovernému tomu dokážeme hlbšie porozumieť.

 

Obrázok blogu
(zdroj: Simecka)

 


Martin M. Šimečka: Medzi Slovákmi

Už dlho som nečítal výstižnejšie reflexie nášho malého sveta. Za mladi som mal rád Kruhovú obranu od jeho otca a Martinov Džin bol voľakedy takým vstupom do môjho rozmýšľania o slovenskej spoločnosti. Knihu "Medzi Slovákmi" navrhujem čítať stredoškolákom namiesto občianskej náuky. Ale celú, lebo má príjemnú gradáciu a - navzdory našej ufrfľanosti - končí dosť optimisticky. Hlavnou črtou, ktorú Šimečka Slovákom prisudzuje, je ľahostajnosť. Ľahostajnosť voči sebe i voči iným, ktorá v radikálnej podobe dokáže dospieť i k mlčaniu pri deportáciách Židov či k zatváraniu si očí nad zúfalou situáciou v rómskych osadách. Nie som si však istý, či niekedy Šimečka od más neočakáva vlastnosti, ktoré sú prvoradou zodpovednosťou elít. Ale je výstižný postreh, že naši intelektuáli až na malé výnimky ľahostajne kolaborovali i s neslobodnými režimami, ktoré im potom až tak príliš neškodili. I po krátkom nežnorevolučnom vzplanutí ľahostajnosť znovu zvíťazila a umožnila vznik mečiarizmu. Vodcovia tak mohli dať národu svoje vlastné príbehy. "Mečiarov národný príbeh bol o ublíženom národe ohrozenom vonkajšími a vnútornými nepriateľmi. Dzurindov o národe úspešných jednotlivcov, v ktorom niet miesta pre slabých. Ficov o pasívnej mase túžiacej po istotách." Dnes však Šimečka začína vidieť zrod nového národného príbehu, zárodok autentickej spoločnosti. Príjemná bodka úvah, či skôr tri bodky. Knihe vytýkam jedinú vec. Trefné glosy o našich Maďaroch, katolíkoch (z pohľadu liberála), intelektuáloch, susedných národoch nedopĺňa aspoň jedna hlbšia esej o našich Rómoch.

 

Obrázok blogu
(zdroj: Gorecki)

 


Wojciech Górecki: Přípitek předkům

Rád navštevujem Gruzínsko, páčia sa mi miestni ľudia (samozrejme, až na Stalina J), ich kultúra, famózne jedlo, kultivované stolovanie a dlhé prípitky. Sympatizujem s Arménmi, ktorí si pred sto rokmi toľko vytrpeli. A len málo rozumiem Azerbajdžanu. To bolo výborné východisko pre čítanie knihy Wojciecha Góreckého. Po tejto knihe ešte nie som odborníkom, ale pre región Južného Kaukazu mám hlbšie pochopenie. Voľný mix reportáží a esejí pútavo približuje históriu a súčasnosť, mentalitu a vzájomné vzťahy medzi týmito tromi postsovietskymi krajinami, kde sa Európa stretáva s Áziou. Knihu som dočítaval práve v Gruzínsku a reálie z nej som si overoval u miestnych. Sedí to. Vážne i vtipné spory, ktorý z týchto národov má stopy v dávnejšej minulosti, sú pre človeka z nášho mladého národa fascinujúce.

 

Obrázok blogu
(zdroj: Gourevitch)

 


Philip Gourevitch: Chceli by sme Vám oznámiť, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú

Je niečo také vôbec možné? Na jar 1994 začalo v Rwande, nádhernom malom štátiku v strede Afriky, vládne rádio popri hraní populárnych pesničiek huckať väčšinový kmeň Hutuov, aby sa raz a navždy vysporiadal s ľuďmi z menšinového kmeňa Tutsiov. Masy poslúchli, vytiahli mačety a počas 3 mesiacov vlastnoručne vyvraždili viac než desatinu obyvateľov krajiny. Zomrelo 800 tisíc až 1 milión ľudí. Americký novinár Philip Gourevitch začal na miesta činu cestovať rok po genocíde, aby zaznamenal a zhrnul hrôzy mäsiarskej práce, ktorá tu bola vykonaná popri skandovaní: "Rob si svoju robotu!". Áno, státisíce Hutuov chodilo v celej krajine 100 dní na pravidelné šichty, počas ktorých zabíjali svojich susedov, kolegov, spolužiakov, priateľov i príbuzných, nevinné deti, ženy, mužov, ktorí takmer nekládli odpor. Väčšina známych mi hovorí, že o takomto šialenstve sa im čítať nechce. No myslím si, že by sme mali. Aby sme zistili, akého číreho zla je človek schopný, za akých podmienok, čo tomu predchádza a čo po tom nasleduje. Ak tú knihu predsa len čítať nechcete, zhrniem aspoň to, na čo Gourevitch prišiel. Toxickou zmesou, ktorá umožní takúto vražednú masovú psychózu, je kombinácia prílišnej konformnosti, prehnaného uctievania autorít a poslúchania mocných, chýbajúce vzdelanie a fanatickí agitátori. Toto sa stalo v Rwande, keď som začínal chodiť na vysokú školu a v novinách o tom čítal len vzdialene znejúce správy. Vzdialene zneli i pre vtedajší nemohúci svet, ktorý nespravil nič, aby vyhladzovanie zastavil. Dnes sa mi už nezdajú tak vzdialené správy o hrôzach moslimských Rohingov v Mjanmarsku, Ujgurov v Číne či pogromoch na kresťanov a jezídov v moslimských krajinách, no svet vyzerá rovnako desivo nemohúci.

 

Obrázok blogu
(zdroj: Kapucinski)

 


Ryszard Kapuściński: Cisár

O etiópskom cisárovi Hajle Sillasem som vedel najmä to, že bol uctievaným panovníkom pre Boba Marleyho a jamajských rastafariánov. Jeho pôvodné meno bolo Tafari Makwanni a z neho v spojení s titulom "ras" (knieža) vznikol v prvej polovici 20. storočia názov pre rastafariánske náboženstvo, propagujúce panafrickú jednotu a návrat černochov do africkej vlasti. Kniha poľského reportéra Ryszarda Kapuscińského Cisár však reggae vôbec nerieši. Útle dielo je písané formou spomienok verných sluhov na dvore tohto absolútneho monarchu, ktorý vládol od roku 1930 do roku 1974. Ukazuje, ako si vladár udržiava svoju moc cez zachovávanie feudálnej zaostalosti krajiny, negramotnosti poddaných, podporu ustráchanej servilnosti, všadeprítomné špicľovanie a donášanie, bravúrne ovládanie zákulisných nitiek a vyvažovanie vplyvu znepriatelených frakcií. Korupcia sa nerieši ako problém, naopak, je zakorenenou súčasťou udržiavania moci. Jediným problémom, ktorý sa kruto trestá, je podozrenie z nelojality. Bývalí dvorania spomínajú Kapuscińskému, ako sa tento zaostalý systém začal zadrhávať na pozadí modernizácie sveta a kontrastu hladomoru, pre ktorý zomierajú státisíce Etiópčanov, a luxusu, v ktorom žije Sillaseho palác a aristokracia. Čítame, ako prichádza revolúcia a ako prežíva posledné týždne starý cisár, ktorý boj vzdal a prestal sa brániť vzbúreným dôstojníkom. Táto knižka je mimoriadne užitočným vhľadom do zákulisia povahy absolútnej moci, princípov jej udržiavania i jej slabých miest.

 

Osobný rozvoj, manažment

Obrázok blogu
(zdroj: Ueland)

 


Brenda Ueland: If you want to write

Chceli by ste lepšie písať, ale pochybujete o svojich schopnostiach? Legendárna kniha Brendy Ueland z roku 1938 je potom pre vás. Ovplyvnila generácie autorov. Trojnásobný držiteľ Pulitzerovej ceny Carl Sandburg ju označil za „najlepšiu knihu, ktorá kedy bola napísaná o tom, ako písať.“ Čo autorka radí? Že každý je talentovaný, originálny a má čo povedať. Akurát máme svoje vnútorné zapaľovače vydreté kvôli strachu z kritiky. Píšte veľa a často. Predstavivosť sa prebúdza v kľude pri tichom premýšľaní. Je do duch svätý v každom z nás. Nemáme písať kvôli aplauzu alebo peniazom, nemáme replikovať naučené teórie a frázy, ale otvoriť svoje najúprimnejšie Ja a písať z čistej lásky a štedrosti. Čitateľ nechce vidieť tvoje predstieranie, zaujíma ho tvoje skutočné Ja.

 

Obrázok blogu
(zdroj: Gelobter)

 


Michel Gelobter: Lean Startup for Social Change

Michel Gelobter sa ako prvý sociálny inovátor podujal na pretavenie nového biznis náboženstva Silicon Valley do praxe v neziskovkách. Ukazuje nám, ako môžeme usilovať o sociálnu zmenu nie tradičným rytmom hľadania grantových výziev, písania projektov, čakania na ich schválenie a otrockého plnenia predstáv, ktoré sme mali pred 1-2 rokmi. Ponúka omnoho flexibilnejšiu agilnú metódu postupných malých krokov s mantrou „buduj, meraj, uč sa“. Jeho interpretáciu business model canvasu som prednášal viacerým neziskovkám, ktoré ocenili praktický prínos, a sám som ho uplatňoval v projekte Omama. 

 

Obrázok blogu
(zdroj: Chang)

 


Ann Mei Chang: Lean Impact

Túto čerstvú decembrovú novinku som dlho čakal, mal ju vopred predplatenú a zhltol som ju hneď po vydaní. Bál som sa jediného: že to už budú len stokrát premleté lean princípy iným štýlom. Áno aj nie. Lean Impact je druhá kniha, ktorá premieta metódu Lean Startupu do neziskového sveta. Dalo by sa povedať, že zatiaľčo Gelobterov Lean Startup for Social Change sa opiera najmä o prácu s canvasom, Lean Impact zdôrazňuje iný a ešte jednoduchší princíp hlavného gurua Lean Startupu Erica Riesa. Ide o to, aby váš projekt ešte pred šírením pretestoval a inovatívne doladil svoju „hodnotu“ pre užívateľov (ako veľmi ho prijímajú a chcú ho využívať) a svoj „rastový potenciál“ (do akej miery je možné ho masovejšie šíriť). Ann Mei Chang k tomu pridáva ešte tretí neziskový rozmer „dopadu“ (ako projekt naozaj funguje, čiže ako veľmi napĺňa svoj spoločenský zámer). Len dobre preverený mix všetkých týchto troch rozmerov znásobí šancu na úspech. Jednoduché, logické a neuveriteľne praktické.

 

Chudoba & Rómovia

Obrázok blogu
(zdroj: Louis)

 


Édouard Louis: Skoncovat s Eddym B.

Čítajte túto autobiografickú výpoveď len 22-ročného mladého muža, aby ste si zmenili predstavu o liberálne tolerantnom Francúzsku. Popisuje v nej svoje boľavé dospievanie v chudobnom prostredí francúzskeho vidieka 90-tych rokov, čiže v ešte neskoršom období, v akom som dospieval ja. Eddy v surovo otvorenom a jazykovo majstrovskom rozprávaní o sebe, svojej rodine, spolužiakoch a dospelých priam učebnicovo presne popisuje hrubosť sveta pracujúcej chudoby a ako kruté sú jeho prejavy voči odlišnosti. To nás privádza k premýšľaniu o našej xenofóbii, ktorá sa od tej vo francúzskej Pikardii zásadne neodlišuje. V našom regióne vnímame niekedy východ a západ v šablónach a máme občas pocit, že tá uzavretosť, primitívnosť a krutosť (Zeman, Orbán, Kotleba...) je prejav východu, no nie je to teda skôr prejav sociálnej vrstvy?

 

Obrázok blogu
(zdroj: Vance)

 


J. D. Vance: Hillbilly Elegy

Napriek mágii amerického sna sa málokomu reálne podarí dostať sa z najnižšej spoločenskej vrstvy do sveta úspešných. Vplyv materiálnej a duchovnej chudoby sa prebíja ťažko. J. D. Vance pochádza z prostredia pracujúcej chudoby. Ukazuje netradičný pohľad na Ameriku, mimo svetiel New Yorku, L.A., Kalifornie... V tejto kronike svojho detstva a mladosti ilustruje životy bielych Američanov mimo vyššej a strednej triedy, ktorí sa trápia v upadajúcich regiónoch, akým je i vrchársky Rust Belt (Hrdzavý pás) v apalačskej časti štátu Kentucky. Ich bieda síce možno nie je extrémna - ľudia tu väčšinou stále majú čo jesť a obvykle i kde bývať - ale má mnohé typické prvky generačnej chudoby: toxický, stres, život na dlh, chaotickú rodinnú situáciu, alkoholizmus, chuť do bitky, predvádzanie sa a surovú zábavu, slabý dôraz na vzdelanie... J. D. Vanceovi sa vďaka pár šťastným konšteláciám v celkovo nešťastných podmienkach ako jednému z mála svojich vrstovníkov podarilo zažiť úspešný americký príbeh, odraziť sa od dna a dostať sa do privilegovanej bohatej vrstvy. Napriek tomu hovorí, že démoni jeho mladosti sa v podobe impulzívnych skratových reakcií častokrát vracajú. Napriek tomu, že kniha pôsobí trošku "upäto", J. D. ponúka užitočné skúsenosti, ktoré z opatrení na pomoc chudobe nebudú fungovať a ktoré by mohli nakloniť misky váh v prospech marginalizovaných skupín: "Skutočný problém mnohých detí spočíva v tom, čo sa deje (alebo nedeje) doma. Napríklad treba si uvedomiť, že poukazy na bývanie v súlade s odsekom osem by sa mali prideľovať tak, aby nesegregovali chudobných do malých enkláv." "Časť problému spočíva aj v tom, ako štát definuje rodinu. V tých, ako je moja, a to sa týka aj mnohých černochov či Hispáncov, hrajú obrovskú úlohu starí rodičia, bratanci, sesternice, tety a strýkovia. Sociálka ich neraz odstrihne ako v mojom prípade."
"Vyrastal som obklopený množstvom slobodných mamičiek alebo otcov v meste, kde žila väčšina susedov v chudobe, čo ľuďom nedáva veľmi na výber. To znamená, že ak nemáte omamu alebo opapu, ktorí dohliadnu, aby ste nezišli z cesty, vyhrabete sa z nej len ťažko. To znamená, že vám nemá kto ísť príkladom, ukázať, čo sa stane, ak budete tvrdo drieť a študovať."

 

Obrázok blogu
(zdroj: Boo)

 


Katherine Boo: Krásné zítřky

Toto nie je fikcia, ale skutočnosť opísaná reportérkou, ktorá získala Pulitzerovu cenu. Boo navštevovala štyri roky (v 2007-2011) slum Annávádí v indickom Bombaji. Vznikol z toho vzrušujúci dokumentárny román o reálnom živote ľudí žijúcich v odpadkoch. Kniha nám až na dreň obnažuje krutý svet každodennej indickej byrokracie a všadeprítomnej korupcie. V ňom je len málo miesta pre spravodlivosť či dokonca skutočnú pomoc pre ľudí v chudobe. Najväčší demokratický štát sveta, ako býva India označovaná, síce v posledných desaťročiach zažíva ekonomický boom, no obrovskej časti spoločnosti sa žiaden zázrak nedotýka. Hneď vedľa luxusných hotelov a moderných štvrtí sa krčia obrovské nelegálne osady s papundeklovými chyžami plnými hladných a bezmocných ľudí. Politici im sľubujú krajšie zajtrajšky, no akákoľvek pomoc sa okamžite rozkradne a zneužije. Ešte bezútešnejší je systém nefunkčnej spravodlivosti, kde tí, ktorí takmer nič nemajú, musia zháňať peniaze na úplatky, aby si kúpili svoje základné práva. V takomto nastavení nemá takmer žiadnu šancu poctivá snaha o zlepšenie svojho postavenia. Prípadný (poctivý) rast do strednej triedy nie je uskutočniteľný. Aké životné stratégie z toho pre ľudí v chudobe vyplývajú? Ako by sme sa v takomto svete po nejakom čase správali my? Novinárka Boo nám na skutočných osudoch Abdula, Zehrunnisy, Áši, Mandžu, Sunila, Fatimy, Karuma (reálne mená) a ďalších obyvateľov slumu pomáha pochopiť ekonomiku a kultúru chudoby, štruktúru rolí a príležitostí, ktoré títo ľudia majú a ako sa v týchto rámcoch snažia prežiť svoje životy. Toto majstrovské dielo získalo množstvo knižných ocenení a bolo vyhlásené za knihu roka 2014 väčšinou hlavných amerických novinových titulov.

 

Obrázok blogu
(zdroj: Lackova)

 


Elena Lacková: Narodila jsem se pod šťastnou hvězdou

Toto je úplný základ. Kto chce niečo vedieť o živote našich Rómov, Elenu Lackovú nemôže obísť. Prvá žena, ktorá sa z osady úspešne vypracovala do gadžovského sveta, opisuje svoj príbeh, detstvo a mladosť v Šariši, rodinu, zvyky a zábavy v chudobnej osade, svadbu. Inými slovami – Romipen – starú rómsku tradíciu, etiku a jazyk, ktoré boli neustálymi asimilačnými snahami tak pokrivené. Lacková autenticky vysvetľuje útlak Rómov počas Slovenského štátu i povojnové uvoľnenie. Rozbeh prvého rómskeho divadla jej otvára dvere do majoritnej spoločnosti, k práci a štúdiu na vysokej škole. Komunistickí súdruhovia z nej spravia osvetovú pracovníčku, styčnú osobu, ktorá ako takmer jediná vie prepájať svet osád so zvyškom spoločnosti. Lacková rozumie svetu Rómov a vie ho zrozumiteľne odkrývať. Našťastie, našla vďačnú mladú poslucháčku, Milenu Hübschmannovú, neskoršiu zakladateľku romistiky v Československu, ktorá jej rozprávanie spísala do tejto knihy, dokončenej v roku 1986, a dala jej skvelý predslov. 

 

Obrázok blogu
(zdroj: Ostalowska)

 


Lidia Ostalowska: Cigán je Cigán

Poľská reportérka Lidia Ostalowska písala Cigán je Cigán v 90-tych rokoch a zachytáva v nej osudy Rómov v rôznych krajinách nášho regiónu. V tejto nie hrubej, no ťažkej knihe poetickým štýlom popisuje anekdotické príbehy zo života poľských, rumunských, maďarských, moldavských, bulharských, srbských, macedónskych, slovenských či českých Rómov. Alebo inak vymenované: Romungrov, olašských Cigánov, Sintov, Kalderášov, Lovárov, Čurárov, Gurvárov, Beášov a množstva ďalších kmeňov. Čo kmeň, to iný dialekt, iná viera, iné obyčaje a spôsob života. Napríklad na Slovensku je najviac Romungrov, uhorských Rómov (Roma - unger), ale početní sú i olašskí Cigáni, ako pomenovali neskorších privandrovalcov z Valašska. Rómovia sú najväčšou menšinou v Európe, spolu ich je viac než 12 miliónov. Stáročia žijú s nami, no stále sú väčšinou vnímaní ako cudzinci. Najmä na Slovensku je situácia jednou z najhorších. Ostalowska opisuje rodiny Rómov, ktoré na Slovensku žili v chatrčiach a chodili v košeli až do rozpadnutia, a keď sa presunuli do Čiech, postúpili o civilizačný krok vyššie, dostali pracovné oblečenie, objavili pyžamá, spodnú bielizeň, kúpeľne. Rómom z postkomunistických štátov ekonomické zmeny nepomohli. Z tovární, baní a krachujúcich JRD ich prepúšťali ako prvých. To spôsobilo ich opätovný úpadok na dno, averziu majority a emigráciu Rómov do západných krajín. Ostalowska popisuje črty, kultúru, povahy, zvyky a povery chudobných Rómov, nepomáha však rozmýšľať nad tým, čo je prejavom chudoby a čo prejavom "rómskosti". Aj keď má kniha nespornú umelecko-reportážnu hodnotu, bežný čitateľ sa v nej asi bude strácať a nedočíta ju každý. "To je jediný ľud na svete, ktorý chce iba mier. Žiadna vojna nevybuchla pre Cigána. Nechceme bojovať, lebo sa bojíme. Lebo milujeme život. Lebo o čo sa máme biť? Cigán nevie, čo je to boj za ideu."

 

Obrázok blogu
(zdroj: Motlova)

 


Janette Motlová Maziniová: Cigánka

Janette poznám osobne niekoľko rokov. Tento rok som s ňou dokonca spolupracoval dosť intenzívne. A hoci som o jej knižke dávno vedel, priznám sa, že sa mi ju veľmi čítať nechcelo. Veď všetko o nej viem, hovoril som si, načo by som to čítal, keď ma na poličke čaká ešte toľko neznámych kníh. Chyba. Nevedel som takmer nič, prepáč, Janette. Knihu som zhltol za pol dňa, nechcelo sa mi od nej odtrhnúť. Cigánka je spoveďou dnešnej ženy, ktorá sa vyhrabala z chudoby, z prekliatia etnických predsudkov a z množstva zdravotných "prúserov" navyše. Povedal by som, že je to ešte silnejšie Hillbilly Elegy v slovenskom kontexte a ženskom prevedení. Ženský rod je na autorstve silno cítiť, a, prirodzene, tak to má byť: vzťahy a ich prežívanie, romantické zaľúbenia, pôrody, materstvo, žiarlivosť, silné city... Od napínavého dievčenského románu tento príbeh odlišuje, že sa naozaj stal. A že zahŕňa i ťažké objavovanie skrytých pravidiel rôznych sociálnych vrstiev, bolesť z krutosti predsudkov, ale i obdiv k ľuďom, ktorí na ne kašlú. Rozprávanie je otvorené a pravdivé. Cigánku by sme mali čítať aj my, muži. I vďaka nej sa v tejto krajine možno začneme trošku viac chápať a naše stereotypy testovať z tej druhej strany. "Túžila som po tom, aby (deti) boli vybavené do gadžovského sveta, aby v ňom vedeli chodiť a dokázali nielen prežiť, ale najmä žiť."

 

Obrázok blogu
(zdroj: Reci)

 


RECI štúdia: Inklúzia Rómov od raného detstva +

Táto správa nám spadla ako dar z neba. Objavili sme ju s Oľgou, keď sme už boli rozhodnutí rozbehnúť projekt Omama, a hľadali sme viac informácií a dát o ranej starostlivosti pre sociálne znevýhodnené rodiny na Slovensku. Potvrdila nám správnosť nášho zámeru a poskytla niekoľko dobrých argumentov. Malo by to byť povinné čítanie pre zainteresovaných ľudí z odbornej obce a tvorcov verejných politík. Pán Boh zaplať autorom a koalícii OSF, Rómskeho vzdelávacieho fondu a UNICEFu za to, že takéto tematické dielko vzniklo.

 

Obrázok blogu
(zdroj: Novogratz)

 


Jacqueline Novogratz: The blue sweater

Sociálnym inovátorom netreba Acumen predstavovať. Tento investičný fond, ktorý podporuje rozvoj udržateľných sociálnych podnikov riešiacich chudobu, založila Jacqueline Novogratz v roku 2001. Cestu, ktorá tomu predchádzala, popisuje v knihe Modrý sveter. Mladá žena so skúsenosťami z investičného bankovníctva počúvne svoj vnútorný idealizmus a odíde do Afriky riešiť skutočné problémy sveta. Tam sa stretáva s realitou a nefunkčnými modelmi rozvojovej pomoci. Pomaly zisťuje, že ak chce naozaj mobilizovať vnútornú motiváciu ľudí k zmene, musí ich počúvať a riešenia budovať z ich vlastnej perspektívy. Riešenia sa nachádzajú v priestore medzi trhom a charitou.

 

Obrázok blogu
(zdroj: Payne)

 


Ruby Payne: A Framework for Unferstanding Poverty

Ruby K. Payne je jednou z najznámejších amerických odborníčok na tému chudoby. Jej kniha Rámec pre pochopenie chudoby sa stala dôležitou učebnicou pre študentov sociálnej práce. Ovplyvnila stovky tisíc profesionálov (jej odborná kniha sa naozaj predávala v takýchto nákladoch). Vďaka Ruby Payne rozumieme lepšie ľuďom, ktorí uviazli v chudobe. Táto kniha bola základom i pre množstvo jej ďalších diel.
Práve A Framework for Understanding Poverty spropagoval pochopenie rozdielu medzi generačnou a situačnou chudobou. V generačnej chudobe sa ľudia správajú podľa iných skrytých pravidiel a priorít ako v strednej triede a tam zasa inak ako v triede bohatej. To spôsobuje naše neporozumenie, až pobúrenie z dôsledkov iného spôsobu života ľudí v inej sociálnej vrstve. Ruby Payne zdôrazňuje, že chudoba nie je len o nedostatku peňazí. Definuje ju ako rozsah zdrojov, s ktorými jednotlivec disponuje. Okrem finančných zdrojov na zaobstaranie si materiálnych potrieb chudobu určuje i dostatok siedmich ďalších zdrojov: emocionálnych, mentálnych, duchovných a telesných, existencia podpornej siete v prípade núdze, dostatok vzťahovo-rolových modelov a znalosť skrytých pravidiel. Chudobu teda treba vnímať komplexnejšie ako len prázdnu peňaženku. Doktorka Payne na základe dlhodobých skúseností a pozorovaní konštatuje, že človeku môžu pomôcť dve veci posunúť sa von z chudoby: vzdelanie a vzťahy.

 

Obrázok blogu
(zdroj: Payne)

 


Ruby Payne: Bridges out of Poverty

V 2009-om vyšla táto kniha aj v slovenskom preklade pod názvom Mosty z chudoby, no momentálne sa už slovenské vydanie nedá zohnať. Pre viacerých dôležitých expertov a hlavné organizácie, ktoré pomáhajú riešiť chudobu v našich marginalizovaných rómskych komunitách, sú Mosty z chudoby východiskom pre správne pochopenie situácie a návodom, čo robiť. Ruby Payne, ale aj ďalší dvaja odborníci Philip DeVol a Terie Dreussi Smith, tu hlbšie a na viacerých príkladoch rozpracúvajú základné tézy z predchádzajúcej knihy A Framework for Unferstanding Poverty. Okrem nepísaných pravidiel rôznych sociálnych vrstiev zaujímavo popisujú rozdiely medzi nimi i v jazyku a komunikácii či vo význame a podobe rodiny. Podrobne vysvetľujú, aké nefinančné zdroje ľuďom v generačnej chudobe chýbajú, ako sa kvôli tomu typicky správajú a čo z toho vyplýva napríklad pre sociálnych pracovníkov. Podstatnú časť knihy tvoria rady, akými krokmi majú prechádzať a s čím majú počítať profesionáli, ktorí pomáhajú ľuďom von z chudoby. Samostatná kapitola je venovaná závislostiam, ktoré sú so životom v chudobe úzko prepojené.

 

Obrázok blogu
(zdroj: Janah)

 


Leila Janah: Give work

Rôzne ručné výrobky a ďalšie typické lacné práce nikoho z chudoby preč nekatapultujú. To je jedna z téz, ktoré inšpirovali Leilu Janah založiť organizáciu Samasource a dávať chudobným ľuďom prácu s omnoho vyššou pridanou hodnotou, čomu potom zodpovedá i ich príjem. Tou prácou je – prekvapivo – oblasť informačných technológií. Dnešná internetová éra umožňuje i chudobných a slabo vzdelaných ľudí zapojiť, naučiť ich jednoduchý algoritmus a namiesto ťažkých manuálnych prác ich nechať robiť rôzne repetitívne práce, ktoré ešte nedokážu robiť stroje. Tisícky obyvateľov kenských slumov tak napríklad v Samasource tagujú fotky pre svetové obrázkové databázy, digitalizujú dokumenty a podobne. Úžasné, toto chcem raz rozbehnúť.

 

Obrázok blogu
(zdroj: Wilson)

 


Niki a Rob Wilson: Na vzostupe

Dvaja mladí autori precestovali Afriku od Kapského Mesta až po Káhiru a zbierali svedectvá o sociálnych podnikateľoch, ktorí pomáhajú prinášať riešenia spoločenských problémov. Znie to ako zaujímavý zámer. No zdá sa mi, že najväčšiu hodnotu z tohto projektu mali jeho autori, ktorí si splnili svoj cestovateľský sen. Popis jednotlivých riešení je niekedy viac, niekedy menej zaujímavý, no obvykle mu chýba hlbší a kritickejší odstup. Kĺže to po povrchu. Autori sú napríklad užasnutí juhoafrickým projektom hracích čerpadiel, ktoré spájajú detský kolotoč a čerpadlo. Deti sa bláznia na kolotoči a zároveň tým z 50 metrov hlbokého vrtu pod nimi čerpajú vodu. Je to marketingovo sexy projekt a išli naňho milióny. Škoda, že podľa rôznych iných štúdií v realite nefunguje a vyplytvalo sa na ňom veľa peňazí. To však už Wilsonovci neriešia. Potenciál, ktorý táto zbierka ponúkala, nebol využitý. Knihu môžeme zhrnúť do konštatovania: veľa nadšenia, málo skúseností a poctivého skúmania. Ale možno ma najviac rozlaďoval ten kostrbatý slovenský preklad (Skrivanek s.r.o.). Máte pocit, že to hodili do Google Translatora.

 

Obrázok blogu
(zdroj: Polak)

 


Paul Polak: Out of Poverty

Dá sa chudoba vyriešiť tak, že chudobným pomôžeme podnikať na vlastnej mini-farme? Američan českého pôvodu Paul Polak sa tomuto konceptu venoval 25 rokov. Tvrdí, že jeho prístup zmenil život 17 miliónom ľuďom. Založil neziskovku International Development Enterprises (IDE), ktorá vyvinula lacnú šliapaciu pumpu umožňujúcu farmárom zavlažovať svoje políčka. Ďalších 25 rokov sa venoval šíreniu podobných jednoduchých technológií, ktoré pomáhali majiteľom „jedno-akrovej pôdy“ zvýšiť ich poľnohospodársku výnosnosť a zvýšiť ich príjem tak, aby ich uživil. Polak tvrdí, že ľudia sa dokážu vyhrabať z chudoby za niekoľko mesiacov vlastným úsilím, ak im pomôžeme prekonať prekážky a zefektívniť prácu. Vychádza z toho, že väčšina extrémne chudobných ľudí na našej planéte vlastní aspoň maličký kúsok políčka, jedno-akrovú farmu. Tie ich však nedokážu uživiť počas celého roka. Vyriešenie zavlažovania, dobré osivo a hnojenie spolu so zručnosťou predať vypestovanú úrodu otáčajú celú situáciu. V mnohých prípadoch to naozaj môže zabrať. Žiaľ, pochybujem, že jeho riešenie je univerzálne. Jednak nie všetci chudobní majú možnosť venovať sa minifarmárčeniu – nežijú na vidieku, nemajú pozemok, ich podnikanie môže byť limitované ekonomickým rámcom, podľa podnebia problém vôbec nemusí byť v zavlažovaní a pod. Jeho koncept tiež akoby počítal s tým, že chudobní majú automaticky potenciál samostatne hospodáriť, ak im v tom pomôžeme a za pár mesiacov môžu uspieť. No v generačnej chudobe obvykle chýbajú i ďalšie zdroje, motivácia, nádej, vzory a príklady v okolí, mentálna kapacita na zvládnutie ťažkých situácií, podporné siete, vzdelanie atď. To autor trošku arogantne prehliada, keď sa vysmieva iným snahám o riešenie. Kniha je tiež napísaná dosť rozvláčne, mnohé tvrdenia sa dokola opakujú a neustála reklama vlastnej organizácie pôsobí prehnane. V každom prípade jeho praktický 12-bodový plán pre programy riešiace chudobu je inšpiratívny. Jeho obrátenie pohľadu z chudobných ako príjemcov charity na podnikavých aktérov je užitočné. Jeho rozmýšľanie nad trhovým potenciálom chudoby a dizajnom lacných produktov dáva zmysel. Preto sa základné východiská Out of Poverty oplatí poznať. Aj keď určite nebudú fungovať vždy a všade.

 

Ak chcete ešte viac recenzií, tu sú prehľady kníh, ktoré som čítal v roku 2017 2016. Teším sa na vaše knižné odporúčania.

Pavel Hrica
Autor je riaditeľ Cesta von

Pavel Hrica

Pavel Hrica

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  20x

Je riaditeľom organizácie Cesta von, ktorá sa venuje ľuďom narodeným do generačnej chudoby. 10 rokov bol programovým riaditeľom Nadácie Pontis. 9 rokov zastrešoval tvorbu výchovného programu v Slovenskom skautingu. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu